„Už by nám bolo aj tak nejako ľúto za tými deťmi...“

Autor: Matej Sýkora | 12.1.2008 o 15:31 | Karma článku: 2,74 | Prečítané:  759x

Počas našej návštevy v Centre sociálnych služieb Domino sme sa všeličo nové dozvedeli. O postihnutých deťoch, o nás samých a aj o samotnom Domine a o tom, ako takéto zariadenie funguje. „Tieto deti sú také prívetivé, milé, prítulné, vďačné. Oni nás majú radi. Máme s nimi dobré vzťahy. Oni sa, možno viac ako zdravé deti, dokážu na nás naviazať.“ hovorí v rozhovore momentálne poverená vedúca výchovy.

Ako sa máte? Tak celkovo, aké sú vaše momentálne zážitky...
(Smiech.) Prepracovane. V piatok sme mali vianočnú besiedku. S tými šikovnejšími deťmi chodievame na všelijaké akcie – buď v rámci Slovenska takéto podobné zariadenia robia nejaké akcie a pozývajú aj nás alebo si robíme akcie aj sami pre seba.
S rodičmi robíme vianočnú besiedku a fašiangový karneval – nacvičíme si program, spravíme pohostenie a tak... Takú peknú akciu. A napríklad zajtra príde z Trenčianskej nadácie Doktor Klaun, spraví nám také klaunovské vystúpenie. Alebo trebárs ideme do zoologickej.
V júni mávame na dvore olympiádu – spravíme si súťaže s vyhodnotením, odmenou a tak. A každé dva roky robíme Dni priateľstva - pozývame k nám domovy sociálnych služieb z celého Slovenska. V júni robíme aj rekreačný pobyt pri mori, ale s tými ťažšími stavmi chodia aj rodičia. Ľahšie stavy idú aj na vychádzky do mesta, do Domu kultúry, keď nás pozvú na nejakú akciu alebo do Chalmovej. Tam chodíme aj s telesnými postihnutiami, je tam termálna voda, to potrebujú.

Prečo ste si vy osobne vybrali toto povolanie? Je to pre vás ako poslanie?
Ja som pôvodne robila v materskej škole s deťmi a z tej roboty som sa preorientovala na túto. V tejto budove bola pôvodne školka, takže ja som vlastne toto miesto ani neopustila. (Smiech.) A už som si na toto povolanie zvykla, po tých rokoch sa to už ťažšie mení. Som navyknutá na deti, aj keď sú také situácie, že roboty je veľa... Ale to je všade. A už by nám bolo aj tak nejako ľúto za tými deťmi.

Vzťahy k deťom môžu byť niekedy ťažké, človek si určite vytvorí s niektorými bližší vzťah...
Nemalo by to byť, ale býva to sem-tam. Tieto deti sú také prívetivé, milé, prítulné, vďačné. Oni nás majú radi. Máme s nimi dobré vzťahy. Oni sa, možno viac ako zdravé deti, dokážu na nás naviazať.

Existuje niečo konkrétne, čo by ste chceli s nimi dosiahnuť? Aká je odozva z ich strany? Vidíte priamo nejaké výsledky vašej práce?
Všeobecným cieľom, keby sme to nečlenili, je, že ak sa aj nedokáže ich osobnosť rozviť, aspoň nech sa to udržuje. Keby sa tým deťom nikto nevenoval, upadali by - to by sa len zhoršovalo. Je dôležité, keď sa im venujú zo strany zdravotníckej starostlivosti, rehabilitácie... A potom vychovávatelia. Tie výchovné činnosti, čo s nimi robia, rozhovory a tak, aspoň udržiavajú tie deti na tej úrovni, ako sú.

Toto je možno taká citlivejšia otázka - kladiete si niekedy otázku, „prečo“? Prečo sú niektoré deti zdravé, majú rodičov a niektoré nemajú to štastie... Na druhú stranu, či si myslíte, že oni sú nejakým spôsobom menej šťastné, či to tak oni sami pre seba vnímajú?
Ja osobne si túto otázku nekladiem. Mám aj svoje deti, robím tu už dlho a aby som si kládla túto otázku... Jednoducho sú také, nemôžu za to, nikto za to nemôže. Všade vo svete má spoločnosť také deti. Možno niekto, kto nie je na nich taký zvyknutý, má aj obavy. Takýto mladší... Predtým aj dospeláci - tieto deti boli pozatvárané v ústavoch, na verejnosť to nechodilo. Keď sme začali chodiť do mesta na vychádzky, tak sa ľudia po nás otáčali, ale spoločnosť si už na ne zvyká.
Deti si to asi nejako veľmi neuvedomujú, sú štastné - tie ktoré majú rodičov, že sú aj doma. Majú nás radi, majú radi rodičov, sú spokojné so svojim životom. Je o nich postarané, sú spokojné, milé. A tie čo nemajú rodičov, čo sú tu od malička, možno ani nevedia, čo znamená to slovo rodina. A tie ťažké stavy... Žijú si svoj svet.

Niektorí ľudia hovoria, že pocitové prežívanie môže byť silnejšie.
Presne, podľa toho, na akej úrovni sú rozumovo vyspelí, do tej miery si to dokážu uvedomiť.

A keď sa začnú smiať, je to taká odmena pre vás, že vyjadrujú svoj pocit, štastie...
Tieto ťažšie stavy sa dokážu smiať skôr tak sami pre seba. Čo sa v tých ich hlavičkách deje... My ani nevieme prečo.

Na záver... Čo by ste si želali, čo by ste želali deťom? Aby sa mohli zlepšiť ich podmienky, systém, vnímanie v spoločnosti?
Želanie pre nich by bolo od nás jediné, aby sa im zlepšil život. To sa týka aj financií, potrebovali by sme prestavbu týchto našich priestorov.

Ďakujem za rozhovor. Z môjho pohľadu sa skončil trošku symbolicky. Napriek všetkému - ideálom, odhodlaniu a vôli sa pomáhať bez niektorých „menej vznešených“ vecí jednoducho nedá. Ale aj tak, myslím, pre takéto deti obzvlásť, je dôležité niečo úplne iné - aby ich mal niekto rád... A práve preto o to väčší obdiv patrí tým, ktorí tú každodennú „nevznešenú“ drinu dokážu robiť úprimne a s láskou.

 

Každý iný - všetci rovní Tento projekt bol financovaný z dotácie Ministerstva školstva Slovenskej republiky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?