Interrupcie sú niečím kontroverzným, provokujúcim. Nedávnomnožstvo reakcií vyvolala kampaň Právo na život. Prečo ja s touto kampaňouproblém nemám? Dôvod je prostý –vyobrazenie na inkriminovanej fotke plne zodpovedátomu, čo vykonanie potratu predstavuje. Nepochybne aj takéto fotky patriak objektívnemu informovaniu, nie je však rozumné hodnotiť túto fotku podľapocitov pri pohľade na ňu... Aj keď možno práve tie vyvolané emócie majú v určitomzmysle najväčšiu (zďaleka nielen marketingovú) cenu. Vo svete sa však dejemnožstvo vecí, ktoré nevyzerajú príjemne.
Ja osobne vnímam umelé prerušenie tehotenstva v akejsiprávnej či technickej rovine, ale aj v rovine morálnej alebo, ak chcete,etickej. Z hľadiska praktického aplikovania zákonov je nepochybné, že zákazynič nevyriešia. Na druhej strane rešpektujem určité morálne hodnoty a myslím,že by mali zostať zachované. Vykonanie interrupcie však nepovažujem za prekročenieprípustnej hranice, právo každého jednotlivca na osobnú slobodu považujem zadôležitejšie. Som však skalopevne presvedčený, že v takýchto citlivých otázkachje nutné rešpektovať aj odlišné názory. Jednoducho odpovede na otázky nastolenétouto témou sú príliš zložité a nie je rozumné zovšeobecňovať ich. Jaosobne by som sa však nikdy nechcel podieľať na vykonaní interrupcie. Napriektomu to nič nemení na mojom postoji. Nechcel by som byť niekým, kto zoberie, čolen najmenšiu nádej. Prerušenie tehotenstva je podľa mňa odopretím šance,pochovaním nádeje. (Ale ak mám byť k sebe úprimný, tak si nemôžem dovoliťbyť taký sebavedomý a tvrdiť, že určité veci sa mne nemôžu stať alebo ichustojím.)
Prirodzene nasleduje veľmi dôležitá, možnonajdôležitejšia, otázka: kedy sa stáva zhluk buniek človekom? Kedy je embryočlovekom? Hranica je tenká. Pri hľadaní odpovede nemám potrebu žiadnehoempirického dokazovania – pocitovo je to podľa mňa jednoznačne vtedy, keď sadieťa narodí a spôsobom, ktorý nás nepochybne presahuje, získa dušu. Telo,predstavujúce akýsi obal nie je rozhodujúce. (Napriek tomu, že sa aj niekoľko týždňovýplod podobá na človeka.) Nechcem však sám seba klamať. Otázka duše a života jeniečo, čo ma presahuje. A napriek tomu majú moje pocity bližšie k myšlienke,že plod je majetkom matky, ako k tvrdeniu, že zygota sa zahniezdením stávačlovekom. A to nielen preto, že to tak neľudsky znie. Aj keď uznávam, žespojenie „človek je niekoho majetkom“ je trošku kruté.
Považujem za potrebné pripomenúť všetkým, alepredovšetkým tým, ktorý interrupcie odsudzujú, aby si skúsili predstaviťsituáciu v ktorej je interrupcia prakticky jediným možným riešením a másvoje objektívne príčiny. Uvediem tradičné príklady – znásilnenie či vážnechoroby plodu. O ohrození života matky (a tým v konečnom dôsledku ajrodiny ako takej) nehovoriac. V žiadnom prípade nemá právo nikto z násodsudzovať iných. Nikdy. V tej skutočnej podstate sme si totiž všetcirovní...
A opäť sa dostávam k úvahe o slobodevoľby. Táto jedinečná možnosť vyjadrenia svojho vlastného názoru je jednoduchov mojom ponímaní tým najvyšším morálnym zákonom, lebo dáva každému rovnaképodmienky (nepochybne to však so sebou prináša mnohé riziká). A teda ajprávo neakceptovať či neuskutočniť potrat či naopak. Nie je upieranie tohtopráva netolerantné? Kto z nás má právo súdiť a určovať, čo je dobréa čo zlé?
V úvode som načrtol aj otázku informovania avnímania tohto a podobne citlivých problémov v dnešnej spoločnosti. Prečoje 16-ročné dievča tehotné? Že som staromódny? Možno, ale toto nie je prirodzené.Ani nepovažujem za zodpovedné, keď rodičia privedú na svet dieťa v (takejto)zložitej situácii. Tieto problémy sú zase o vnímaní a akceptovaníresp. neakceptovaní v našej spoločnosti. A najčastejší výsledok je,že si zamieňame príčiny a dôsledky.
Heslo kampane Práva na život: „Tebe právo na život odopreténebolo“ je nepochybne pravdivé a hodné zamyslenia. Mali by sme to mať na pamäti.Ale vždy je to otázka svedomia každého z nás. Preto ctím ako najvyššiuhodnotu slobodu voľby.
