Aj obdobie socializmu malo svoje deti ulice. Represívny systém imvšak nedovolil prejaviť sa. Tých pár drobcov sa obyčajne schovávalokdesi na konečných staniciach metra, kde fetovali tajne. Po revolúciinastala expanzia. Nech si každý robí čo chce, vysvetlila si spoločnosťpo svojom príchod demokracie a nad rozmáhajúcim sa fenoménom celejkrajiny privrela oči. Spamätávať sa začala, až keď jej problémprerástol cez hlavu a stal sa tŕňom v oku.
Niektoré deti sa usadili na železničných staniciach, vbukurešťskom metre, opustených, chátrajúcich stavbách a teplovodnýchšachtách. Deti preslávenej bukurešťskej severnej stanice Gara de Nordprišli vzápätí jednoduchým opatrením o svoje niekdajšie pôsobisko. Dopriestorov železničnej brány Rumunska sa ešte aj dnes možno dostaťjedine s platným cestovným lístkom alebo po zaplatení smiešnehopoplatku. Službou pri vchode sa podarilo vyriešiť jeden z problémov.Cez deň sa však mladé ľudské trosky potĺkajú v parku a na námestípriamo pred budovou, či v metre."
...
Asi je to "len" príbeh "tých druhých"... Príbeh, ktorý sa násvlastne netýka. Navyše, takéto "cudzie" príbehy nachádzame všade okolonás. Otázka prečo príbeh detí z ulice nie je ten náš však zostávanezodpovedaná. Rovnako ako podobná otázka o milionárovi z Manhattanu...Je však potrebné o týchto príbehoch vedieť? Asi áno, mnohé veci potommožeme vnímať aspoň o trochu inak...
Pokračovanie skutočného príbehu Scallywags from Bucharest nájdete tu na stránke novinára Vladimíra Kampfa www.kampf.sk... (A v portfóliu si môžete pozrieť aj iné príbehy "písané fotkami".)