Realita v škole v severnej Ugande

Autor: Matej Sýkora | 23.12.2013 o 17:12 | Karma článku: 7,97 | Prečítané:  451x

Mnohí ľudia mi dávali spätnú väzbu, že vidieť, ako žijú (napríklad) dedinčania v Ugande, dáva príležitosť vážiť si viac to, čo máme my na Slovensku. Je na tom niečo pravdy a určite sa to týka aj témy vzdelávania. Myslím si však, že by sme sa vždy mali snažiť dosiahnuť najlepšie možné fungovanie školstva v našom kontexte a ako nedávno ukázali testy PISA, tak je na čom pracovať. V každom prípade, fungovanie škôl v Ugande je fundamentálne odlišné od toho, čo poznáme na Slovensku.


Ranný nástup

Ešte do roku 1997 sa v Ugande platilo školné aj za základné školy, takže historicky mnoho miestnych nezískalo ani základné vzdelanie. Dnes je síce sedem ročníkov P1 až P7 bezplatných, ale väčšina študentov si nemôže dovoliť pokračovať na strednej škole práve kvôli peniazom - či už priamo školnému alebo potrebe pomoci s uživením rodiny. (Povinná je len základná škola.) Niektorí žiaci z dedinky Unna chodia kvôli rozdielu pár tisíc ugandských šilingov za trimester - doslova pár eur - v cene uniformy a ďalších poplatkoch, do o niekoľko kilometrov vzdialenejšej školy. Samozrejme, peši.

Realita v škole v severnej Ugande
Praktické vyučovanie

Z hľadiska ďalšieho uplatnenia sa väčšina miestnych živí poľnohospodárstvom, prípadne majú malé obchodíky. Na poliach často pomáhajú deti, niekedy namiesto školy. Je až neuveriteľné, akú majú silu a vypracované dlane (Afričančatá). Atraktívne "kancelárske práce" sú v štátnej správe a potom v školách a nemocniciach. Pespektíva strednej školy je obzvlásť limitovaná pre dievčatá, ktoré sa často už ako tínedžerky starajú o vlastnú rodinu. Na základnej škole je aj z tohto dôvodu celkovo menej detí vo vyšších ročníkoch a nepomer medzi chlapcami a dievčatami narastá. Celkovo sa vek žiakov rôzni - stretol som sa s piatakmi, ktorí mali 16 či 17 rokov. Nie je výnimkou, že deti nechodili do školy aj niekoľko rokov - kvôli peniazom, zdraviu či jednoducho to nebolo prioritou rodičov.

Realita v škole v severnej Ugande
Preplnená trieda

Problémov je v ugandskom školskom systéme mnoho. Na pomyselné prvé miesto by som dal počet žiakov vzhľadom na existujúce kapacity, keďže v triedach je 70 aj viac detí. Riešenie je v nedohľadne alebo možno ani neexistuje - v Ugande má totiž až 49% populácie menej ako 14 rokov. Na druhom mieste je materiálne zabezpečenie škôl. V Unne nebola elektrika a po inštalácii počítačov je len v počítačovej učebni. Knihy nemajú žiaci žiadne. Prvý ročník je napríklad bez lavíc, deti majú len stoličky. No a voda sa nosí zo spoločnej studne, čo mimochodom môže zabrať dosť času aj doma, po návrate zo školy.

Realita v škole v severnej Ugande
Prváci bez lavíc

Podľa mňa sú práve chýbajúce knihy v kombinácii s početnými triedami mixom, ktorý doslovne zabíja kvalitu vzdelávania. Špecifickým problémom regiónu Adjumani je aj používanie lokálneho jazyka Madi na úkor univerzálnejšej a hlavne užitočnejšej angličtiny. Až niekde ďaleko za týmito problémami je kvalita učitelov - aj to skôr po metodickej stránke ako po stránke faktických vedomostí - a ďalšie, ako napríklad takmer neexistujúca predškolská starostlivosť. Práve preto je napríklad miestna škôlka Slovenskej katolíckej charity (SKCH) skvelým projektom.

Realita v škole v severnej Ugande
Pochodovanie pre prezidenta

Tému štátnych vs. súkromných škôl neviem detailne posúdiť, ale na prvý pohľad je evidentné, že súkromné školy sú v pozitívnom slova zmysle na úplne inom leveli kvality vzdelávania, ako aj materiálneho zabezpečenia. Moje osobné postrehy sa totiž viažu predovšetkým k štátnej základnej škole v dedinke Unna. Zároveň, ako som načrtol v jednom z predchádzajúcich blogov, je otázkou, či bol práve projekt počítačovej učebne v danom kontexte užitočný. Pracovný názov ďalšieho blogu v príprave je preto O zmysle rozvojovej pomoci (a počítačových projektoch).


Hra počas prestávky

Podľa štatistík sú tri štvrtiny ugandskej populácie gramotné. Keď sa však bavíme o vidieckej oblasti na severe Ugandy, tak väčšina rodičov detí, ktoré navštevujú školu, je negramotná. Na druhú stranu, deti sa zaujímajú o nové podnety a do školy chodia radi. Už toto znie ako klišé a to ešte dodám, že vzdelávanie im podľa mňa naozaj otvára nové obzory a nepoznané príležitosti a je najdôležitejšou cestou pre lepšiu budúcnosť mladej generácie a postupne aj celej spoločnosti.

 

Počítačová učebňa YouDoToo
Od septembra som pracoval ako dobrovoľník Slovenskej katolíckej charity (SKCH) počas prípravy a realizácie trojmesačného počítačového kurzu pre žiakov, učiteľov a komunitných pracovníkov v okrese Adjumani na severe Ugandy. Názory prezentované na tomto blogu sú moje osobné a nemusia reprezentovať stanovisko SKCH.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?