Cestovateľ a lekár Marek Ďuriš o Sudáne na Jednom svete v Prievidzi

Autor: Matej Sýkora | 14.3.2011 o 18:30 | Karma článku: 3,47 | Prečítané:  933x

Od roku 2002 pracoval na projektoch Trnavskej Univerzity a Vysokej školy sv. Alžbety v rôznych častiach Južného Sudánu ako lekár, teraz je na voľnej nohe. Okrem problematiky rozvojovej pomoci v zdravotníckom sektore sa venuje anesteziológii. Vo voľnom čase cestuje, fotografuje a chodí po horách. Na festival Jeden svet prinesie rozprávanie a premietanie o Južnom Sudáne, občianskej vojne a práci v humanitárnej misii. Lekár MAREK ĎURIŠ.

Marek Ďuriš
Na rozlúčkovej párty s nemocničným personálom... Jedna krava padla za obeť... Najedli sa všetci... Marial Lou, Južný Sudán, Máj 2008

Marek Ďuriš v Prievidzi?
Na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet
Kedy? 15.-19. marca (utorok - sobota)
Kde? Dom kultúry v Prievidzi
FACEBOOK: www.facebook.com/jedensvetvprievidzi
VIAC INFO: www.jedensvet.prievidza.net


Marek Ďuriš, lekár a cestovateľ, tak sme Ťa predstavili v úvodnom informačnom článku o festivale. Čím sa cítiš ty?
Jedným zo 6,9 miliárd ľudí, ktorí si po tejto planéte práve kotúľajú svoju guľôčku osudu a sú... šťastní.

Aké si mal detstvo, vyrastal si v lekárskej rodine?
Ak narážaš na genetiku, tak nikto z rodiny nebol ani lekárom a ani cestovateľom. Patrili sme k štandardnej rodine normalizačného obdobia – 2 dovolenky v Juhoslávii, tretí devízový prísľub nám bol zamietnutý. Jednoznačne som však prežil šťastné detstvo, rodičia i starí rodičia sa mne i sestre venovali, na druhej strane nám však ponechávali slobodu v rozhodovaní.

Na detstvo sa pýtam preto, že ma zaujímajú korene tvojho „cestovania“ po svete. Čítal si cestopisy, „Mayovky“?
Priznám sa - ani veľmi nie. V noci, v posteli pod perinou by ste u mňa asi ťažko hľadali zemepisný atlas či knižné zápisky z ciest. Korene môjho cestovania, ako napokon všetky prvopočiatky, boli vcelku nesmelé. V tejto súvislosti si milo spomínam na našu prázdninovú cestu; s kamarátmi ešte na strednej škole sme vybrali stopom do Litmanovej, na chrbte ruksak, v ruke igelitka so zavareným mäsom v sklenenom pohári, žiadna mapa, žiaden konkrétny cieľ... také bezstarostné potulovanie po prírode.
No a potom sa všetky ostatné cesty niesli v podobnom duchu. Hnané zvedavosťou a hravosťou. Myslím, že to sú dva základné atribúty cestovania, ktoré obohatia ako cestovateľa, tak aj ľudí, s ktorými sa stretne. Zvedavosť pomáha prekonať pohodlie a obavy z neznáma a vďaka hravosti ľahko miznú kultúrne a názorové bariéry.

Väčšina ľudí cestuje rada, aj ja, ale úprimne povedané, nikdy by som sa v roku 2001 nevybral stopom po Iráne... Ako sa zrodil takýto nápad a ako to celé prebiehalo?
Nebol to ani tak nápad ako skôr inšpirácia kamarátmi, ktorí mali už v tom čase precestované krajiny od Indie, cez Gruzínsko, Etiópiu až po Maroko. A myslím tým skutočne precestované – na vlastnú päsť – bez cestovných kancelárií, s minimom financií, s problémami so zháňaním informácií pred cestou, či víz, nehovoriac o úzkoprofilových knižných sprievodcoch...
Rok pred Iránskou cestou sme so spolužiakmi stážovali v nemocnici v Ankare. Vďaka komplexnosti a hĺbke dojmov, ktoré pramenili z prežitých konkrétnych situácií, sa nám Blízky Východ natoľko zapáčil a svojim spôsobom vyhovoval, že sme po niekoľkých mesiacoch nedokázali odolať zvedavosti pozrieť sa, čo je za Tureckom.
Prozaickým míľnikom (=nevratnou investíciou) v príprave cesty bolo vzájomné zaočkovanie sa proti vírusovej hepatitíde na našej internátnej izbe. Potom už veci nabrali spád – vo Viedni sme po opakovaných návštevách zohnali aspoň tranzitné víza a po preštudovaní dvoch niekoľko stranových cestopisov našich predchodcov a jednej návštevy kníhkupectva so zbežným prelistovaním Cesty na Východ sme boli pripravení vystrčiť palec a ísť.

Aký tam bol v tom čase režim? Resp. vedeli ste, do čoho idete?
S odstupom času sa nad našou rozvahou milo usmievam. Samozrejme, že sme boli inocenti a vedeli sme len to, že ideme do islamskej krajiny riadenej prezidentom a duchovným vodcom.
Až na mieste sme mohli tušiť, čo to v skutočnosti znamenalo. Oproti liberálnejšiemu Turecku paradoxne ubudlo mešít, ženy však začali byť viac zahalené, i medzi mladšou generáciou sme stretli horlivých priaznivcov náboženského štátu. Nie som politologický analytik, aby som s nadhľadom hodnotil situáciu, tak zdôrazňujem, že to boli len subjektívne dojmy, ešte k tomu obrúsené desiatimi rokmi, ktoré od vtedy prešli.

Marek Ďuriš
Pravidelné obdobie sucha, ktoré trvá od októbra do apríla. Zohnať sviežu pastvu pre ovce a kozy býva ťažké, touto úlohou sú poverené väčšinou malé deti. Tie väčšie a dospelí putujú so stádami krá vaj niekoľko desiatok kilometrov k riekam, kde je ešte aká-taká šanca nájsť vlahu. Marial Lou, Južný Sudán, Február 2008

Študuješ si dopredu materiály o danej krajine, si dôkladný organizátor cesty dopredu alebo to necháš na náhodu a improvizáciu?
Som presvedčený, že je lepšie mať otvorené oči, uši a vnútro, než nos ponorený v „návodoch“, ako sa pohybovať v tej-ktorej krajine.

Pred štyrmi rokmi to bolo cestovanie po Sýrii. Prečo práve táto krajina, prečo opäť stopom a v akom zložení ste išli?
Sýria z dvoch dôvodov – opäť Blízky Východ, kde sa cítim dobre a opäť nie vychytená krajina, kde platí, čím menej návštevníkov, tým ľahšie preniknutie do autentickej reality.
Stopovanie je vynikajúcim prostriedkom, ako sa priblížiť ľuďom, ako sa otvoriť neplánovaným situáciám a nefixovať na konkrétne ciele. Je to i gesto, ktoré stopára stavia do úlohy prijímateľa, resp. prositeľa o pomoc ( čo v konečnom dôsledku nie je pre „sebestačného Európana“ až tak ľahké akceptovať) a rovnakým dielom dodáva dobrodincovi pocit, že môže byť nápomocný.
A v podstate je technicky jedno, či idete vo dvojici alebo štvorici, tak, ako sme šli my – traja študenti ekológie a jeden dobrovoľne nezamestnaný lekár.

Darí sa vám na takýchto cestách spoznať každodenný život, priblížiť sa miestnym ľuďom aj bez znalosti ich jazyka?
Asi je zbytočné opakovať, že angličtina má všade svoju moc. Ak má však byť cestovanie o hľadaní paralel, tak bez aspoň základnej jazykovej asimilácie a papiera s perom, to nepôjde.

Trošku zabŕdnem do našej reality. Napríklad ja po návrate zo zahraničia cítim vždy akúsi dezilúziu zo slovenskej spoločnosti, teším sa na návrat do svojho domova, ale z krajiny a atmosféry na Slovensku bývam rozčarovaný. Ako ty prežívaš návraty domov?
A vlastne mal som sa skôr spýtať ináč. Ako vnímaš z pohľadu človeka, ktorý precestoval kus sveta, dlhodobo pôsobil v Afrike, videl rôzne spôsoby života, ten náš život tu doma? Akí sme ľudia v porovnaní so svetom?

Moje pocity bývajú podmienené krajinou, z ktorej sa vraciam. Úprimne povedané, z ciest po Blízkom Východe som sa väčšinou tešil na to, že sa budem môcť konečne pohybovať v známych spoločenských modeloch správania. Že keď napríklad vstúpim do obchodu, tak budem ľuďom ukradnutý a tí, ktorí budú chcieť so mnou robiť kšeft, nebudú na mňa kričať alebo sa stavať do úlohy priateľov, ale ma budú buď ignorovať alebo rafinovane manipulovať...
V Afrike zas ťažko človek unikne od ľudí. Medziľudské väzby či už v rodine alebo komunite, sú tak tesné, že som po čase naozaj túžil byť aspoň chvíľu sám, o nikoho iného sa nestarať a nebyť v záujme starostlivosti iných. Na druhej strane mi napadá veľmi hrejivý moment zo Sudánu, keď som sa po pár dňoch maródenia ukázal v nemocnici a prvý človek, ktorého zaujímalo ako sa mám a či už som zdravý, bola mladá pacientka, ktorá bola sama ťažko chorá.
Keby som to mal zhrnúť do jednej vety, tak fakt, že sa vraciam na Slovensko/do Európy je dôkazom toho, že neviem a možno nechcem v sebe potlačiť čiastočne konzumného Európana – individualistu, ktorý má rád v živote pravidlá a plány, ale naopak, to že sa vraciam na vzdialené miesta, kde som trávil mesiace, je kompenzáciou toho, čo mi na Slovensku chýba, tj. prostosť, odovzadnosť, nekomplikovanosť života. Je to vnútorná polemika, ktorá vo mne asi nikdy neskončí a skôr sa bude časom vyhrocovať.

Marek Ďuriš
Hry v bažinách. Gordim, Južný Sudán, Október 2006

Keď si mi zaslal svoje profilové foto, na ktorom sedíš kdesi v Madride vedľa „úžasnej baby“, tak som sa ozaj dobre pobavil. Možno povedať, že vzhľadom na to, čo si videl a prežil, máš špecifický zmysel pre humor?
Nedá mi neupresniť okolnosti toho záberu; bol to môj a kamarátov prvý kontakt s Madridom, keď sme vystúpili z podzemia metra a ocitli sa na Puerta del Sol – námestí Brány Slnka. A skutočne to námestie oplývalo Slnkom. Cítil som sa tam proste skvele.
Tvoju otázku by som radšej otočil a zmenil na konštatovanie, že špecifický zmysel pre humor majú ľudia naokolo: kamarát, ktorý vycibril kompozíciu záberu a Ty, ktorý si fotku dostal s dovetkom, že s ňou môžeš naložiť (orezať, upraviť) ako chceš... Samozrejme, že to spektrum situácií, ktoré som zažil či už na cestách alebo pri práci, bolo od temných až po tie najsvetlejšie. A práve Afrika - tmavý kontinent, bola výbornou školou, ako brať nepodstatné veci s ľahkosťou a s humorom.


Rozhovor bol písaný pre MY Hornonitrianske Noviny - www.prievidza.sme.sk.
Autor: Ivan Sýkora, foto: Marek Ďuriš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?